Hovorí sa, že najdôležitejšie je uvedomenie si problému, ktorý ťa vnútorne zožiera a ktorý ťa nabáda len k ďalším problémom. Môj problém bol môj postoj k výžive. Nikto ti však nepovie čo má nasledovať k jeho riešeniu. Prejde týždeň, mesiac, či dokonca roky a ty si uvedomuješ, že máš problém, vieš ho pomenovať, ale čo s ním? Rady psychológov a inšpiratívne články na teba číhajú na každom kroku. Hltáš ich s vedomím, že to za teba práve oni vyriešia. Ale opak je pravdou, jediný kto ti pomôže vystúpiť z toho „mixéru“ nahromadených problémov si ty sám.
Keby som mala pomenovať môj problém, stačilo by jedno slovo a tým slovom je „jedlo“. Táto primárna potreba každého človeka sa stala mojou nočnou morou na veľmi dlhé obdobie. Môj problém trval niekoľko rokov a ja som dlho netušila, že sa vôbec niečo v mojom živote deje. Netušila som, že je to nejaký problém. Okrem neustálych zmeškaných hodín v škole, kvôli častým chorobám, som nenavštevovala žiadnych lekárov. Neliečila som sa ambulantne ani pomocou psychológa na poruchy prijmu potravy.
Odstupom času, s mojim pohľadom na vtedajšiu situáciu by som sa tam najradšej sama poslala.
Verila som všetkým mýtom, ktoré existovali
Nikdy som nebola moc vyberavá čo sa týka jedla. Nie som žiaden gurmán a radosť mi vedeli spraviť i jednoduché jedlá ako halušky s vajcom, či chlieb s máslom. Jedlo som nijak neprežívala a jedla som čo bolo na stole. Vyberať som si začala vtedy, keď som si sama v hlave vytvorila nezmyselný zoznam potravín, ktoré môžem a nemôžem jesť. Chudobná strava s tak malými porciami a celkovým denným príjmom by stačila možno tak malému dieťaťu a nie dospievajúcemu dievčaťu.
Aj keď v tej dobe nebolo toľko informácií ako dnes, ale určité pravidlá, akýsi kódex toho čo môžeš a nemôžeš jesť ma prenasledovali na každom kroku. Dnes tie pravidlá, ktoré kázal celý svet, sú považované za najväčšie mýty. Okrem toho, že som sa musela vyhýbať pečivu, prílohám, nejesť ovocie poobede, najdôležitejšie bolo nejesť večer. Nemala som s ničím najmenší problém a bola som pyšná, že o šiestej večer mi žalúdkom prešla akurát voda, alebo litre čaju. Často sa stávalo, že som chodila spať s kŕčmi v bruchu od hladu. Mojou záchranou pred zahnaním hladu bolo žuvanie žuvačiek. Bežne som vedela vyžuť 3-4 balíky denne a stali sa mojou závislosťou dodnes. Stále sa ich snažím obmedziť.
Bol čas zosadiť ružové okuliare pred svetom
V tej dobe som nemala potuchy, čo vlastne jedlo znamená a akú má pre telo výpovednú hodnotu. Nepoznala som jeho zloženie, jeho hodnoty, stačilo mi si prečítať „toto môžeš“ a „toto nie“. Nemala som dôvod tomu neveriť a nebrať vážne čo som sa dočítala v časopisoch. Pečivo som úplne vyradila z môjho jedálničku, mäso mi nechutilo a tiež vyvolávalo vo mne nejakú stopku. Jogurty bolo jedno aké, či ovocné, čokoládové, ale hlavne nech sú nízkotučné. Najviac mi chutila suchá ryža, jogurty, šaláty a syry, ktorých percento tuku som nikdy neriešila. Zemiaky a cestoviny boli tabu, veď v „zdravom“ svete tieto suroviny nešli ani okolo. Jediné pozitívne z tejto úbohej stravy bola láska k zelenine a ovociu. Zeleninu som brala ako nekalorickú položku tak som ju jedla na kvantá. Ovocie boli samé cukry, ktoré som si mohla dovoliť len doobeda.
Takto som fungovala niekoľko rokov, kedy som trávila viac času zo školy doma kvôli častým ochoreniam, kvôli nedostatku vitamínov a minerálov. Až teraz rokmi si človek pospája súvislosti ako skladačku. Vtedy si to nielenže človek neuvedomí, ale ani nechce, nevidí to, nechce to vidieť. Človek vie dlho hrať divadlo sám so sebou a dokáže presvedčiť nielen okolie, ale hlavne sám seba o „pravde“, ktorú má. Žije s absolútnym presvedčením, že iná pravda ako tá jeho neexistuje a že to ako žije, je to najsprávnejšie.
Často máme nasadené ružové okuliare a potrebuje nastať zlom v živote, aby sme ich zložili, či úplne rozbili.
Môj postoj k výžive zmenil najmä šport
Neviem, či to ide hneď zo dňa na deň, že si povieš koniec, už budem jesť normálne, už sa nebudem báť si večer dať jablko, alebo niečím zahnať bolesť v žalúdku od hladu. Tak ako každá psychická porucha potrebuje svoju dlhšiu liečbu i PPP je jednou z nich a potrebuje tiež svoj čas. Čas, aby si to pochopila. Čo mi k tomu pomohlo? Šport.
A keďže som bola vždy bojovník, aj keď nie vždy som vyhrávala, nikdy som sa nevzdávala, pretože prehry ťa častokrát naučia viac ako výhry. Vtedy, keď sa druhí v lete išli kúpať, ja som sa učila dvojskoky na švihadle. V čase, kedy mamičky oddychovali, lebo si vydýchli, že im dieťa zaspalo, ja som s vyčerpaním, ale s odhodlaním dvíhala kotúče a kettlebelly. V noci, keď opäť všetci zaľahli, som dorábala všetky domáce práce. Bola som unavená, ale vedela som čo chcem. Tiež som vedela, že všetko niečo stojí a že čo dnes do toho dám sa mi o pár rokov vráti. Tak som makala rok po roku, moje telo sa začalo meniť a keď som sa dostala do fitness sveta, začala som telo vnímať úplne inak. Už som nebažila po vyprahnutom chudom tele modelky, už som sa cítila zle v odstávajúcich rifliach. Chcela som mať pevné a vyšportované telo.
K správnemu tréningu patrí správna výživa
Zo začiatku som si myslela, že stačí cvičiť, preto som drela každý deň, viac a viac. Potom prišla facka. Pochopila som, že cvičenie nestačí, človek musí začať viac jesť, ak chce získať pekné vytvarované telo. To telo nespraví len tréning. Bolo to ťažké, ale postupne som začala nasávať rady tých čo tomu rozumeli, venovali sa tomu a i tak vyzerali.
Bolo pre mňa neuveriteľné, že zrazu po toľkých rokoch môžem jesť večer, že môžem kompletné obedové menu a dokonca mi dovolili zemiaky a cestoviny. Vraj ani pečiva sa nemusím báť. Bola som v siedmom nebi z tohto zistenia, ale ťažšie to bolo praktizovať. Proste roky si niečo zakazuješ a zrazu ti to dovolia? Bojíš sa. Čo keď naberiem? Čo keď to nebude fungovať? Čo keď budem vyzerať zle? Čo keď priberiem na váhe?
Postupne čas vyriešil tieto moje obavy, cvičila som s väčšími váhami a zistila som, že som čoraz hladnejšia, čo bolo pochopiteľné, keďže moje telo malo väčší výdaj. I keď som videla nárast váhy, ktorá ma celý život desila, videla som i čosi iné. Moja postava sa menila. Moje telo začínalo naberať na tvaroch. Páčilo sa mi to a chcela som viac. Začala som sa viac sústrediť na vizuálne premeny ako premeny na váhe. Prestala som sa sústrediť na číslo na váhe, ale sledovať svoje progresy na tele a v tréningu.
Zmeniť môj postoj k výžive bola jedna vec, prijať ho druhá
Zrazu som pochopila, že telo funguje ako jeden celok. Tak ako k cvičeniu potrebuješ jedlo, tak rovnako, keď chceš mať zdravé telo nestačí len zdravo jesť. Tu som musela zmeniť svoj postoj k výžive. Pochopila som, že nezáleží, či som zjedla jablko o 11tej alebo 15tej. Pochopila som, že viac záleží či som prijala všetky makro a mikroživiny v stanovenom množstve. Zistila som, že sa nemusím báť vynechávať tuky, pretože i tie sú základ pre fungujúce zdravé telo. To, že prijímam tuky, neznamená, že sa ráno zobudím s tukmi navyše na bruchu. Najpodstatnejšie bolo si vytvoriť akýsi režim v, ktorom som fungovala a vedela si nastaviť správne rozloženie makier.
Časom sa z režimu stane návyk a z návyku životný štýl.