Všetko sa odvíja od detstva, no vtedy nevie človek pochopiť, že jedlo nie je nepriateľ a teda i moje problémy začali práve tam. Na základnej škole som bola v celku obľúbenou kamarátkou, spolužiačkou a myslím si, že tiež výbornou hráčkou volejbalu, keďže som navštevovala športovú triedu. Celkovo som bola veľmi športový typ, keďže s mojím otcom som navštevovala všetky futbalové zápasy, turnaje a bola som jeho druhým „synom“. Obliekala som sa ako chlapec a v podstate som tak nejak vyzerala – chlapčensky. Nosila som oblečenie po staršom bratovi, keďže mi to bolo zrejme vtedy jedno a dievčenský život ma nezaujímal.
Preto ma všetci chlapci brali skôr ako kamaráta ako dievča, ktoré sa môže niekomu páčiť. Bola som kamarátka, s ktorou mohli prebrať všetky témy ako šport, ale i baby, ktoré sa im páčili. No ako som dospievala, začala som si uvedomovať, že i ja som dievča, ktorej sa páčia chlapci, a nechcela som byť len na strane „dohadzovačky“, ale žiť normálnym dievčenským životom. Začala som na seba pozerať inak ako dovtedy.
„To“ s jedlom začalo už v mladom veku a sprevádzalo do dospelosti
Pamätám si ako s mojim bratom som rada pozerala filmy s Rockym Balboom a v jeden večer, keď sme spolu opäť jeden z filmov pozerali, mi povedal, že i ja by som mala so sebou niečo robiť. Veľmi sa ma to dotklo a zároveň priviedlo k myšlienke, že asi má pravdu a asi som naozaj tučná. Samozrejme som nebola, teraz to už viem. Mala som primeraná postavu ale jeho veta zmenila môj pohľad na moje telo. Jedna jediná veta sa mi zaryla hlboko dovnútra a zmenila celé moje myslenie a dospievanie.
Trvalo mi to niekoľko rokov, kým som pochopila, že to nie je pravda. Tým dňom, tou vetou vo mne vyvolal myšlienku, že to je dôvod prečo sa nikomu nepáčim, že som niečo menej než ostatní a práve preto to musím zmeniť, ak chcem mať chlapca, ak sa chcem niekomu páčiť. Tam to začalo. Nemala som žiadne znalosti o tom čo jesť a čo nie, aké porcie, čo je správne a čo naopak nie. Nevedela som ako vôbec ľudské telo funguje, ako správne cvičiť. Vedela som len, že čím menej zjem, tým lepšie a čím viac odbehnem tým som bližšie k cieľu.
Čo bol vlastne hlavný nepriateľ a cieľ?
Pozrieť sa do zrkadla a vidieť tam inú osobu, niekoho dokonalého, s dokonalými krivkami. Ako strašne som nenávidela to veľké zrkadlo v našej skrini, ktoré si zahrávalo s mojou psychikou. I keď dnes viem, že dokonalosť von koncom neexistuje. Každý deň som začínala rutinou, kedy po nútenej stolici som sa postavila nahá na váhu a čakala, či to obyčajné číslo, ktoré nič neznamená mi určí aký bude môj deň. Ak výsledok bol pozitívny znamenalo to, že to funguje a musím ešte oveľa menej jesť, ak to číslo bolo väčšie ako pár dekov, celý deň bol pokazený a dostavil sa stav zúfalstva.
Moje jedlo bolo nutrične veľmi chudobné a množstvom veľmi nízke. V podstate presne viem čo som za celý deň zjedla i po toľkých rokoch. Nemusím nikoho presviedčať o neuveriteľnom hlade, ktorý sa časom stal zvykom, čiže časom už ani nebol. Človek si na všetko zvykne, keď vie prečo to robí. Pamätám si ako som cca v 17 si išla kúpiť do lekárne „zázračné“ pilulky na chudnutie. Mama o tom nevedela, nikdy o ničom nevedela, i keď tušila, že sa so mnou niečo deje. Lenže, keď sa dostaneš do tohto stavu, do psychickej poruchy s jedlom, kedy si myslíš, že preháňadlo je úplne bežné a že rozmýšľanie nad každým sústom, každú minútu je v poriadku.
Vtedy si neuvedomíš, že klamstvo sa stáva tvojou neoddeliteľnou súčasťou bytia.
Akokoľvek zlé bolo, motivovalo ma povšimnutie okolia
Klamala som všade a všetkých o jedle. Si hladná? Nie, nie som. Pôjdeš s nami na pizzu? Nie, jedla som. Stále som nechcela pochopiť, že jedlo nie je nepriateľ. Mama ma čoraz viac kontrolovala a priatelia menej pozývali von sa na jesť. Ale mňa to tak netrápilo, lebo moje rifle čoraz viac padali a „pochvalné“ slová typu jedz viac, si strašne chudá, odstáva ti oblečenie, boli ako pohladenie na duši.
Motivovalo ma to ešte viac schudnúť, čiže menej jesť, viac behať a k tomu som pridala cviky na brucho a samozrejme moje obľúbené preháňadlá. Keď som odchádzala zo školy, v hlave som mala čo som zjedla a koľko. Ak bolo toho viac, bola som nešťastná a trestala som sa väčším počtom opakovaní cvikov na brucho. Každým dňom som chudla, ale i keď zrkadlo ukazovalo chudé dievča, moje oči videli niečo iné. Nikdy som nebola pre seba dosť dobrá a bledá farba na tvári bola mojou dennodennou maskou. Pamätám sa ako mi na jednej rodinnej oslave prišlo zle, žalúdok sa triasol a pred očami som mala tmu. Nikto si to chvalabohu nevšimol, ale ja som vedela, že moje telo je jednoducho slabé, vyhladované a bez života.
Najväčšou mojou odmenou bolo vonkajšie pohoršenie, či závistlivé pohľady ako som si vtedy naivne myslela od okolia. Bože ako si schudla, môžeš si rovno rifle kúpiť v detskom oddelení, ty nosíš xxxs rifle? Prečo toľko beháš, veď si chudá, mala by si sa najesť si bledá.
Tešilo ma to a zároveň poháňalo vpred
V hlave som jednoducho mala, že nemôžem prekročiť hranicu 50kg, preboha to sa nikdy nemôže stať. Ak sa tak náhodou stalo, lebo som si dopriala niečoho viac, alebo som mala menštruáciu, jednoducho som sa rozplakala. Až rokmi som si uvedomila, ako nenávidím váhu, ako táto jedna štvorcová škatuľka s digitálnym číšlom určuje kto som a ako sa budem cítiť. Nezaujímalo ma, že pred svojimi i očami iných som bola deň čo deň chudšia, váha bola pre mňa najdôležitejší merateľ mojich pocitov, môjho pohľadu na seba. Nikdy som to o sebe nikomu nehovorila, nezverovala som sa.
V tom období, nebolo toľko informácií, toľko podpory z každej strany. Viem, že teraz by som veci zvládala lepšie, ľahšie a rýchlejšie. Moja mama sa pravdu dozvedela až v dospelosti. Povedala som jej všetko ako to bolo, ako som jej roky klamala, ako som užívala preháňadlá, ako som skúšala vracať, ale to mi nešlo, ako som si kupovala lieky, ako som bola posadnutá cvičením a ako som tie roky nenávidela jedlo. Pýtate sa ako si to za tie roky nevšimla, či iní mi nepomohli? Okrem nedostatku informácií a nevedomosti som sa za tie roky naučila výborne klamať čo sa týka jedla, nielen seba ale i okolie.
Trvalo to niekoľko rokov, kým som pochopila, že jedlo nie je nepriateľ
Môj boj trval celú strednú školu a zasahoval až na vysokú. Počas vysokej školy som i pracovala na plný úväzok a, keďže obedy boli preplácané v spoločnej jedálni, bolo veľmi ťažké riešiť otázky typu prečo nejdeš na obed? Ty fakt nemáš rada makové koláče a langoše? Ty si divná, že si ideš radšej kúpiť grahamový rožok a bambíno.
Klamala som stále a klamanie ma sprevádzalo všade, kde chceli do mňa niečo napchať. Po príchode do novej práce som sa potešila, že nie sú žiadne spoločné obedy a môžem si jesť čokoľvek a nikto nebude riešiť moje jedlo. V poslednom ročníku vysokej školy, v práci, kde som bola celkom dobre zabehnutá som zistila, že som tehotná a odštátnicovala som mesiac po pôrode. Keďže som vedela, že najbližšie tri roky strávim doma a môžem ich využiť i na štúdium toho čo ma zaujímalo, teda zdravá výživa, i keď som o nej vtedy dokopy nič nevedela, som sa na kurz prihlásila.
S tehotenským bruchom v 6 mesiaci som sa vybrala na týždenný pobyt výživového poradcu do Prahy. Stretla som tam mnoho trénerov, ktorí ma motivovali k ďalším kurzom a k ceste, ktorou idem. Po zistení, že čakám dieťa zrazu akoby som dostala facku a uvedomila som si, že takto sa už ďalej nemôžem a nemienim stravovať. Ak chcem vynosiť zdravé dieťa, musím s tým prestať. A vtedy som si uvedomila a v mysli ma oslobodila myšlienka, že veď ja môžem jesť, veď ono sa to odo mňa vyžaduje, musím jesť nielen za seba, ale za nás. Nejedla som, žrala som všetko, čo za tie roky som nemohla, odopierala si zo strachu nad mocou jedla.
Obdobie chudej Táni vystriedalo extrémne prejedanie sa
Pribrala som 25kg, teda asi, posledný týždeň, kedy sa najviac priberá som sa už nevážila. Po príchode domov z pôrodnice, som jedine čo mala v hlave, je opäť tá prekliata váha. Schudla som 5kg a z toho 3kg malo dieťa. Plakala som. Zúfalstvo. Neskončilo to. A ja znovu musím riešiť čo som si myslela, že mám uzavreté. Najväčším sklamaním bolo zistenie, že musím jesť kvôli mlieku, kvôli zdraviu dieťaťa, ale tiež som bola odhodlaná na každodenné prechádzky s kočíkom. Behala som 4x v týždni za tmy v snehu, či v daždi. Po polroku bolo dole 27kg.
Keby som mala zhrnúť, kedy toto šialenstvo, táto životná etapa skončila, sama neviem presne. Pretože, i keď to už rokmi nebolo také intenzívne ako v dospievaní, váženie ma strašilo i naďalej. I keď som sa nikdy neliečila ambulantne, prechádzala som si tým sama krok po kroku životnými obdobiami. Je to niekoľko rokov od toho ako som s bratom pozerala osudný film a môžem povedať, že len pár rokov od toho, ako som si uvedomila, že číslo na váhe nie je dôležité. To číslo, ktoré ma každé ráno desilo v kúpeľni na dlažbe, alebo na chodbe na parketoch, lebo tam ukazovala váha menej nie je vôbec smerodajné.
Prejsť si tým mi pomohlo to celé pochopiť
Pochopila som, že to číslo nerobí zo mňa lepšieho a krajšieho človeka. To číslo si odo mňa nepýtajú ľudia na ulici. To číslo ma neradí do spoločenskej elity. Je to len číslo. Pochopila som, že jedlo naozaj nie je môj nepriateľ. To čo je najdôležitejšie je v prvom rade zdravie a čo sa týka estetiky, je to pohľad na telo ako celok. Telo zdravé, pevné a silné. Telo, ktoré ti vydrží niekoľko rokov, ktoré ti uberie niekoľko rokov, ktoré bude vedieť behať a skákať s deťmi, ktoré bude plné energie.
Trvalo mi to niekoľko rokov, kým som toto všetko pochopila. Kým som cez všetko prešla. Hovorí sa, že človek sa má snažiť vždy nájsť vtom zlom to pozitívne. Ja som to našla. Síce som si musela prechádzať mnohými životnými úskaliami a bojmi sama so sebou, ale našla som to čo som celý život hľadala, zaradila som sa do života a našla som si cestu k fitness životu. To zlé, tie roky trápenia ma priviedli na cestu, kde som nápomocná a robím čo ma baví a napĺňa.